While Reading

Raný život, rodina a vzdelanie

Jozef Mánes sa narodil 12. mája 1820 v Prahe, v svete, kde umenie bolo spoločným jazykom priamo v jeho domove. Bol súčasťou rodiny hlboko zakorenenej v kreatívnych umeniach. Jeho otec, Antonín, mu poskytol prvé lekcie a vedol jeho mladé ruky, keď začínal chápať základy maľby. Táto rodinná väzba k umeniu sa šírila aj cez jeho súrodencov, brata Quida a sestru Amalie, a zasiahla až do samotných inštitúcií jeho mesta prostredníctvom jeho ujca Václava, ktorý pôsobil ako riaditeľ Pražskej akadémie výtvarných umení.

Jeho formálne vzdelanie začalo skutočne intenzívne na Pražskej akadémii výtvarných umení. Od roku 1835 do roku 1844 sa Jozef Mánes plne venoval štúdiu pod vedením profesorov Františka Tkadlíka a Christiana Rubena. Tieto roky disciplinovaného štúdia poskytli technický základ, ktorý podporil jeho neskoršie skúmania sveta okolo seba. Jeho čas na akadémii bol formujúcim obdobím, ktoré formovalo ruku aj oko muža, ktorý sa nakoniec stal centrálnou postavou českej umeleckej scény.

Patrons and Travels

Po prvotnom vzdelávaní v Prahe sa Mánes vydal na ďalšiu cestu za vedomosťami, keď strávil dva roky štúdiou v Mníchove. Toto obdobie štúdia zásadným spôsobom pomohlo vybudovať jeho technické základy ešte predtým, než sa vrátil do ojczyzny. Život Jozefa Mánesa si nakoniec našiel svoj stály rytmus vďaka podpore grófa Bedřicha Silva-Taroucu. Po dobu dvadsiatich rokov žil a pracoval v grófovom zámku v Čechy pod Kosířem, čo bolo obdobie stability, ktoré mu umožnilo hĺbkovo sa venovať svojmu remeslu.

Tento usadený život dopĺňali mnohé exkurzie do krajiny. Cestoval rozsáhle cez Moravu, Horné Uhorsko (Slovensko) a Poľsko, pričom si zbieral pozorování z rozmanitých krajin a ľudí, ktorých na svojej ceste stretával. Tieto výpravy boli pre jeho rozvoj ako maliara etnografických a botanických motivov nevyhnutné.

V roku 1867 putoval do Ruska. Tri roky po tejto návšteve podnikol cestu do Taliach. Tieto neskoršie cestovanie sa odohrávalo v čase, keď jeho duševné zdravie začínalo kolísť, čo z jeho ciest robilo zároveň hľadanie novej inšpirácie aj boj s vlastným narastajúcim nepriateľom.

Umelecký štýl a žánre

Jozef Mánes disponoval nesampreň si vodoučnou rukou, ktorá mu s ľahkosťou umožnila pohybovať sa medzi mnohými rôznymi tématikami. Bol to maliar, ktorý nachádzal hlboký význam v detailoch prírody a v ľuďoch, ktorí ju obývajú. Jeho tvorba pokrývala širokú škálu žánrov, od intímnych portrétov a botanických štúdií až po rozľahlé krajiny. Svoj záujem venoval aj etnografickým štúdiám, ktorými prostredníctvom svojho štetca zachytával špecifický charakter rozmanitých kultúr a tradícií.

Jeho prístup bol úzko spojený s prvkami, ktoré predstavuje realizmus, pričom sa sústredil na pravdivé zobrazenie svojich predmetov. Táto zakotvenosť v realite je možno najvýraznejšia v jeho krajinách. Namiesto toho, aby sa sústredil len na samotnú scenériu, jeho romantické krajiny sa snažia zachytiť samotnú dušu českej vidieže. Mal spôsob vnímania krajiny, ktorý pôsobil hlboko osobným dojatom, keď sa snažil pochopiť esenciu miest, ktoré prekonal počas svojich ciest Moravou, Horným Uhorskom a Poľskom.

Či už skicoval jedinú rastlinu, alebo širú rannú riecnu krajinu, jeho ruku vodil hlboký pocet pozorovania. Jeho schopnosť plynule prechádzať od jemnej presnosti, ktorú vyžaduje botanická práca, k širokým ťahom štetca potrebným pre krajinu, dokazuje šírku jeho technických schopností. Nedovolil si obmedziť sa na jediný spôsob vnímania, ale namiesto toho sa rozhodol dokumentovať svet vo všetkých jeho rozmanitých podobách.

Významné diela a obrazy

Jozef Mánes sa pohyboval v rámci širokého spektra tém, pričom v mnohých z nich nachádzal skutočnú krásu v tichých detailoch každodenného života a prírody. Jeho ruky sa venovali všetkom od botanických štúdií až po tváre dvanástich mesiacov, ktoré vykreslil na kalendárnej doske na fasáde Pražského orlojov. Mal dar zachytiť podstatu človeka alebo miesta prostredníctvom jednoduchého a priameho pohľadu. Tento talent sa prejavuje v prácach ako Josephine (1855) či v jeho Studie ženského aktu (1855), kde sa s neochvebným a pozorovavosťou plným okom sústredil na ľudské telo.

Jeho krajinárske štúdie často odzrkadľovali ducha krajiny, ktorou putoval. Dokázal zachytiť pohyb vody a hru svetla v obraze Elbská ranná krajina rieky (1863), zatiaľ čo neskôr jeho tvorba nadobudla smutnejšie tóny, čo vidíme napríklad v díle Utopení (1867). Aj v jeho zobrazeniach jednoduchých stavieb, ako je Farská kostol, je cítiť pocit miesta, ktoré pôsobí autenticky a živo. V úplne obyčajných scenách dokázal nájsť príbeh, či už išlo o ženu pri práci v obraze Švábka (1858) alebo o tiché pokoistenie krajinnej sceny.

• Stretnutie Petrarky a Laury v Avignone roku 1327 (1845)
• Kaplnka v Gmunden (1842)
• Počas čítania (1850)
• Na ceste III (1851)
• V lete (Červený šerč) (1855)
• Portrét barónky Johanny Kotz (1866)

Posledné roky a smrť

Posledné roky života, ktoré patria Jozefovi Mánesovi, boli poznačené ťažkým a bolestivým úpadkom. Od približne roku 1866 sa jeho duševný stav začal rýchlo meniť. Trápilo ho čoraz zvláštnejšie správanie a neustále narastajúce obsesie, ktoré ho vzdalovala od stability jeho predtajších rokov. V snahe nájsť úľavu a zlepšiť svoje klesajúce zdravie sa vydal na cestu do Taliata. Táto cesta však priniesla len krátkodobú úľavu, pretože fyzická aj psychická záťaž sa na ňom stále viac a viac nezvratne umocňovala.

S každým dalsiejším zhoršovaním jeho stavu sa jeho trápenie stávalo intenzívnejším. Domnieva sa, že jeho mozog bol postihnutý buď meningitídou, alebo syfilídom, čo prispelilo k rýchlemu kolapsu jeho celkového blaha. Po dlhom období boja s osudom, Jozef Mánes skonal 9. decembra 1871 v Prahe. Odišiel po tom, čo prežil nesmierne množstvo utrpenia, a za sebou nechal život definovaný nielen jeho geniálnou tvorbou, ale aj hlbokými osobnými ťažkosťami.

Odkaz a pocta

Hoci jeho tvor za života nezaslúžil tak veľké pochopenie ani uznanie, aké si zaslúžil, Jozef Mánes si vybojoval trvalé miesto v histórii. Dnes je uznávaný ako jeden z najväčších českých maliarov. Jeho vplyv zostáva hmatateľne viditeľný v samotnej tvári Prahy, kde jeden z hlavných mostov preklenúvajúci rieku Vltavu nesie jeho meno. Na staromestskom konci tohto mostu stojí aj jeho socha, ktorá zabezpečuje, že jeho prítomnosť zostáva súčasťou každodenného života mesta.

Úcta k jeho nesmiernemu prínosu do umenia viedla v roku 1887 k založeniu Spolku výtvarných umelcov Mánes, organizácie povznesenej v jeho znamenie. Jeho podoba sa stala aj symbolom národa, keď sa jeho portrét objavil na niekoľkých československých a českých poštových známkach. Tieto pocty odzrkadľujú hlboký prechod od tichého a často náročného života, ktorý viedol, až po postavenie nesmiernej dôležitosti v rámci českej umeleckej tradície.